Vážený pán Mečiar s rod.
Keď Vám píšem tieto riadky je 1. septembra 2017 štátny sviatok – Deň Ústavy SR a sledujem prenos z NRSR. Sledujem, počúvam až do konca a som na infarkt. Márne čakám na slová ako poďakovanie, vďaka a pod. určené človeku, ktorý sa o Ústavu a našu štátnosť najviacej zaslúžil. Nechápem dnešnú dobu, nerozumiem politikom, pripadajú mi neúprimní, falošní a ako by sa báli priznať a povedať pravdu, komu patrí najväčšia vďaka za všetko v SR.
Kto ju vlastne vytvoril, vdýchol jej život a naučil ju chodiť. Ako sa dá na toto všetko zabudnúť? Asi trpia amnéziou, ale všetci? Sú u mňa zbabelci a chudáci. To Vy by ste sa nikdy takto nedokázali zachovať. Ani ja nie, lebo ako sa hovorí, som tej istej krvnej skupiny ako Vy.
Pamätám sa na ťažké situácie v NRSR ktoré boli a ktoré ste Vy brilantne vyriešili. Zobrali ste na seba aj to, čo ste nepovedali, neurobili a ja som Vás vtedy za Vaše nadčasové a rytierske chovanie nesmierne obdivovala a zostalo to vo mne dodnes. V takomto duchu rytierskosti, hrdinstva a úcty k svojmu štátu som vychovávala svoje deti a dnes už aj vnúčatá.
Vaša fotografia ako symbol ľudskosti, dobroty, múdrosti, chrabrosti a nadčasového myslenia zdobí celé roky náš byt a všetci to s úctou rešpektujú.
Pokiaľ žijem cítim svoju povinnosť napísať Vám tieto riadky, aby ste vedeli, že v SR žije veľa ľudí, ktorí si Vás vážia, majú radi a nikdy Vám nezabudnú, čo ste pre nich na Slovensku urobili. Vytvorili ste nám náš milovaný domov, v ktorom sa nám darí, ale Vám sa za to patričnej úcty a poďakovania nedostalo. To je nevďak najhrubšieho zrna a verím, že nápravu urobí až história s novou generáciou ľudí.
Prajem Vám a celej Vašej milej rodine všetko najlepšie, najkrajšie, hlavne veľa spokojnosti a zdravia do ďalších rokov.