„Pozvanie do NATO platí pre všetky krajiny, v ktorých je demokratický systém vlády, trhová ekonomika, občianska kontrola nad armádou, a kde je zrejmé, že funguje demokratický systém“.
Americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová
Prístup NATO a Európskej únie k otázke prijímania nových členov vždy sprevádzalo mnoho oficiálneho rečnenia o úrovni demokracie a „slobodného trhu“ v kandidátskych štátoch. NATO prijalo Poľsko, Českú republiku a Maďarsko s veľkými oslavnými slovami na adresu pokroku, ktorý tieto krajiny urobili na ceste k právnemu štátu, trhovému hospodárstvu atď. Štvrtého uchádzača – Slovensko – vynechali údajne kvôli nesplneniu náročných kritérií NATO. V skutočnosti sa zjavne väčšina Slovákov stavala proti členstvu v NATO a „privatizácii“ podľa západných podmienok. Za vyjadrenie vôle ľudí, ktorá smerovala proti prúdu strategických zámerov Západu sa Slovensku od západných kapitalistov ušla salva tvrdých obvinení, že má nedemokratickú a „antireformnú“ vládu.
Vo svetle prerodu NATO z protisovietskeho obranného paktu na militantného tyrana by mali byť Slováci hrdí na to, že ich krajinu nezobrali. Súčasný prozápadný režim na Slovensku však presadzuje užšie zväzky s NATO a EÚ, čosi čo sa bývalá vláda pod vedením nacionalistického Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) zdráhala robiť. Súčasná vláda sa dostala k moci po tom, čo Západ Slovensko niekoľko rokov politicky izoloval ako „problémové dieťa“ v srdci Európy.
Hoci vo voľbách v roku 1998 HZDS získalo najviac hlasov a zostalo najväčšou a najpopulárnejšou stranou na Slovensku, vláda pod vedením jej predsedu Vladimíra Mečiara odišla pretože žiadna iná strana sa s ním nespojila, aby sformovali vládu – zjavne z obavy pred zlosťou Západu. Tieto menšie strany spolu vytvorili koalíciu a zložili novú, prozápadnejšiu vládu. Západ vychválil túto zmenu ako krok správnym smerom. Od odchodu Mečiarovej nacionalistickej vlády však Slovensko zažilo sled udalostí tak typických pre vnútropolitické dianie v bývalých krajinách Východného bloku, ktoré sa geopoliticky orientujú na Západ. Kroky slovenskej vlády vytrvale vytvárajú opak politického a hospodárskeho ideálu, o ktorom Západ pokrytecky vyhlasuje, že ho podporuje, pričom ticho zo strany Západu musí obyvateľom tejto malej republiky znieť priam ohlušujúco. Slovensko ani zďaleka nie je miestom kde, podľa slov Madeleine Albrightovej „demokracia funguje“. Namiesto toho táto krajina degeneruje na akúsi schátralú karpatskú paródiu sociálne spravodlivého štátu, ktorá bola pre tento región charakteristická v časoch Sovietskej okupácie.
Protimečiarovská kampaň
V rokoch 1994-1998 viedla Slovensko vláda Vladimíra Mečiara. Mečiara v toku 1969 vylúčili z komunistickej strany za protest proti tvrdému kurzu po potlačení Pražskej jari. V roku 1990 sa Mečiar stal predsedom novej slovenskej vlády, v roku 1991 padol, a v roku 1992 sa na post vrátil. Jeho HZDS sa opakovane ukázalo byť najsilnejšou politickou stranou na Slovensku, keď v parlamentných voľbách v roku 1992 získalo väčšinu kresiel napriek rozsiahlej, Západom podporovanej kampani oproti nemu. Pred rozpadom Československa prežil Mečiar intenzívnu ohováračskú kampaň, avšak nie bez ujmy. Len čo bolo jasné, že Mečiar pre Slovensko sleduje národne orientovaný program, ktorý nezapadal do vízie strednej Európy podľa predstáv Európskej únie, začali sa šíriť klebety, že v minulosti spolupracoval s režimom komunistického Československa. Tajní agenti Československej tajnej polície (ŠtB)a ministerstva vnútra vyšli s tvrdeniami, ktoré boli síce nepodložené, no ktoré poškodili jeho reputáciu. Obrátil sa so žalobou na pražské súdne orgány, kde na nižšom súde vyhral, ale v odvolacom súde prehral.
Západom sponzorovaná mediálna kampaň proti Mečiarovi nabrala vysoké obrátky po rozdelení Československa na dva samostatné štáty. Mnohé Západom financované noviny na Slovensku Mečiara obvinili z diktátorstva, korupcie, cenzúry a rasizmu. V marci 1994 znovu stratil kreslo premiéra, ale po septembrových voľbách v tom istom roku, v ktorých jeho HZDS získalo najviac voličských hlasov sa opäť vrátil. Dokonca aj Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá zvyčajne pohotovo kritizuje strany a kandidátov odmietajúcich sa vo svojich geopolitických stanoviskách stopercentne stavať za líniu Západu nenašla nič, čo by bola mohla na voľbách kritizovať. HZDS vytvorilo koaličnú vládu spolu s pravicovou Slovenskou národnou stranou a Združením robotníkov Slovenska.
V roku 1998 si už Mečiarova vlády za odpor voči privatizácii ako ju predpisoval Západ vyslúžila od Západu všeobecné odmietanie. V ostatných krajinách bývalého východného bloku priniesla privatizácia západným investorom obrovské zisky. Tí sa často ocitli v riadiacich a správnych radách sprivatizovaných podnikov. V prípade Slovenska, mravokárna západná kritika na adresu Mečiarovej hospodárskej politiky nebola podložená vysokou infláciou alebo stagnáciou. Miera inflácie na Slovensku bola porovnateľná s infláciou v Českej republike a v Maďarsku a výrazne nižšie ako miera inflácie v Poľsku. Hospodársky rast po štyri roky presahoval 5 percent. V skutočnosti západné vlády nepochybne zanevreli na Mečiara pre jeho neochotu rozpredať západným investorom slovenské podniky za vypredajné ceny na úkor slovenských občanov. NATO a EÚ preto odmietli uvažovať o členstve Slovenska.
Ďalšie nepodložené obvinenie Mečiara zo strany Západu sa týkalo práv etnických menšín žijúcich na Slovensku. Počas funkčného obdobia Mečiara na premiérskom poste neexistovala žiadna široká nespokojnosť významnej maďarskej či inej menšiny. Naopak, jedna z najprominentnejších opozičných osobností z obdobia parlamentných volieb v roku 1998 a bývalý člen Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, Rudolf Schuster, ktorého Strana občianskeho porozumenia (SOP) netrpela žiadnym nedostatkom finančných zdrojov zo záhadných zdrojov, bol neslávne známy tým, že dal násilne zhromaždiť rómskych obyvateľov centra Košíc a nahnal ich do starých vojenských ubikácií známych ako Luník 9. Stalo sa tak s cieľom oddeliť Rómov od „bieleho“ obyvateľstva a obete za svoje utrpenie právom vinili Schustera, nie Mečiara. Je zvláštne, že napriek všeobecnému odsúdeniu predmandelovského režimu v Južnej Afrike, západné vlády o Schusterovom slovenskom „apartheide“ po jeho nástupe do funkcie hlavy štátu nepovedali nič.
Napriek nekonečnej kritike Mečiara zahraničím a prestupom z jeho tábora, vyhralo HZDS parlamentné voľby v roku 1998. Namiesto toho, aby sa pokúsil udržať si moc či uplatniť „diktátorské“ metódy, ako to predpovedali mnohé zahraničné a slovenské opozičné osobnosti, Mečiar rezignoval na svoj úrad a pokojne odovzdal moc koalícii menších strán. Slovenská demokratická koalícia (SKD) získala tesne nad 26 percent hlasov a jej líder Mikuláš Dzurinda sa stal predsedom vlády.
Skupina strán, ktoré vytvorili vládu po voľbách v roku 1998 získala čosi menej než 59 percent voličských hlasov. Do tejto koalície patrí bývalá komunistická strana, premenovaná na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Jede z jej čelných predstaviteľov o Mečiarovi povedal: „.. je nepredstaviteľné, že by odišiel z úradu pokojne“. Mečiar zostal najpopulárnejším politikom v krajine, keď získal vyše pol milióna preferenčných hlasov. Stojí za zmienku, že podľa prieskumu verejnej mienky pre potreby amerického veľvyslanectva v Bratislave, 72 percent Slovákov považovalo Schustera, ktorého SOP získala iba 8 percent hlasov, za „najdôveryhodnejšieho“ politika strany.
Hon na čarodejnice, politické procesy a návrat do „starých dobrých čias“.
Len čo nová vláda prevzala moc, začala po celej krajine prepúšťať z práce stovky štátnych úradníkov. Nový minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (jeden z radu disidentov z čias Sovietskej éry, ktorému podobne ako Václavovi Havlovi sa záhadne darilo žiť na tie časy relatívne dobre) odvolal všetkých predsedov okresných a krajských súdov s odôvodnením, že takýto postup zabezpečí nezávislosť súdnictva. Avšak podobne ako v mnohých ďalších krajinách bývalého Sovietskeho bloku kde došlo k čistkám súdnictva, táto oblasť moci sa stala závislá na ministerských orgánoch, pretože nových „nezávislých“ funkcionárov v súdnictve znervózňuje predstava straty zamestnania.
Nová vláda otvorila uzavretý prípad týkajúci sa syna bývalého slovenského prezidenta Michala Kováča – protivníka HZDS. Bývalý šéf spravodajských služieb (SIS) Ivan Lexa bol obvinený z napomáhania zavlečenia mladého Kováča (hľadaného Interpolom a nemeckou políciou v spojitosti s obvineniami z podvodu) do Rakúska počas pôsobenia predošlej vlády. Policajné vyšetrovanie neprinieslo žiadne pádne dôkazy a zatknutia, no minister vnútra Ladislav Pittner dal jednoznačne najavo, že obnoví vyšetrovanie prípadu.
V decembri 1998 slovenská vláda zrušila amnestie, ktoré na jar toho istého roku udelil Mečiar podozrivým v kauze Kováčovho únosu. Vláda tým na Slovensku iniciovala vykoľajenie právneho štátu. Politické zrušenie amnestií – bez ohľadu na silu dôkazov voči podozrivým – dláždi cestu k zbaveniu volených poslancov parlamentnej imunity, základu západných právnych systémov. Rešpektovanie amnestií má zásadný význam pre integritu systému spravodlivosti. Ak hlava štátu právoplatne amnestuje obvineného občana, odvolanie takejto amnestie nasledujúcou vládou dostáva občiansku spoločnosť na šikmú plochu cesty k politickému zatýkaniu a politickým súdnym procesom. Zdá sa, že slovenská vláda tento fakt spokojne prehliada a koncom roka 1998 úradujúci prezident Dzurinda zrušil amnestie všetkých podozrivých v Kováčovej kauze. Aj Lexu niekoľko týždňov pred jeho zatknutím zbavili v apríli 1999 jeho parlamentnej imunity.
Vo februári 1999 poslanci za HZDS podali na Ústavnom súde podnet, v ktorom požiadali o rozhodnutie o ústavnosti zrušenia amnestií Dzurindom. V júni 1999 Ústavný súd v tejto veci vydal svoje rozhodnutie: zrušením amnestií bola skutočne porušená ústava. Dokonca aj minister spravodlivosti Čarnogurský vydal vyhlásenie, že Ivan Lexa nebude v súlade s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu stíhaný. O niekoľko dní na to však hlavný vyšetrovateľ Generálnej prokuratúry oznámil, že kriminálne vyšetrovanie proti Lexovi bude napriek tomu pokračovať.
Nový režim na Slovensku na rýchle pustil do čistiek na ministerstvách a v štátnych médiách, hoci po Mečiarovom nástupe k moci v roku 1994 k žiadnym politickým prepúšťaniam úradníkov štátnej správy nedošlo. Ministerstvo kultúry bolo naplnené antimečiarovskými funkcionármi. aby sa tak kompenzovala široká podpora expremiéra medzi najprominentnejšími postavami z oblasti umenia. Provládne bábky boli dosadené do televíznych a rozhlasových rád, aby sa mohli vysielať lacné západné programy. Za jeden a pol roka od nástupu Dzurindovej vlády k moci bolo prepustených tisíce ľudí podozrivých zo sympatií s Mečiarovou vládou. Počas štvorročného pôsobenia Mečiarovej vlády bolo zo štátnej správy prepustených len približne dvesto ľudí. Vláda dnes kontroluje všetky hospodárske a finančné orgány krajiny a hravo dokáže mariť podnikateľské aktivity politických oponentov resp. ľudí im blízkych.
Západ zasadil právnemu štátu úder do zubov
Klíma strachu vytvorená súčasnou slovenskou vládou má za následok absenciu opozičných štruktúr a inštitúcií potrebných pre demokratické vládnutie. Slovensko je jednou z nedávnych obetí pokryteckej tendencie Západu nálepkovať štáty, ktorých obyvatelia nevolia podľa jeho predstáv ako „nedemokratické“. Najčerstvejším príkladom je Rakúsko. Keď raz Západ rozhodol, že občania určitej krajiny volili spôsobom, ktorý podľa amerického poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Sandy Bergera odráža „zdieľané hodnoty“, potom už je hluchý voči tomu čo sa v nej deje.
Nedávno bol vo Washingtone obhajca Ivana Lexu Juraj Trokan, aby upozornil na dianie na Slovensku. „Slovenská vlády ignoruje právny štát“, povedal Trokan „Nielen, že sú porušované základné ľudské práva pána Lexu, ale vláda proti nemu vedie kampaň“. Trokan požiadal členov Snemovne reprezentantov, aby listom vyzvali premiéra Dzurindu rešpektovať Lexovu amnestiu. Trokan nie je straníckym sympatizantom HZDS. Bol členom Demokratickej strany, kým ho kvôli právnemu zastupovaniu Lexu nevylúčili.
V júli 1999 šesť členov Snemovne reprezentantov predložilo Výboru pre medzinárodné vzťahy Rezolúciu č. 165, v ktorej okrem iného vyhlásili, že slovenskú vlády treba pochváliť za jej úsilie zákonne zaobchádzať s občanmi. Vo svetle toho, čo sa v súčasnosti deje na Slovensku, je však táto rezolúcia sotva čímsi viac než prázdnym symbolizmom. Republikánsky kongresman Dennis Kocinich, jeden zo signatárov Rezolúcie, je odvážnym kritikom americkej politiky v Juhoslávii. Uvidíme, či bude rovnako odvážny aj pokiaľ ide o Slovensko.
Či už sa americká vláda rozhodne zaujať principiálne stanovisko k Lexovmu prípadu alebo nie, celkový obraz – na Slovensku a inde – zostane pochmúrny. Washington usilovne chváli slovenskú vládu za politické „reformy“, tak ako urobil v prípade ďalších krajín. Zneužívanie súdnictva a hody na čarodejnice na Slovensku sa v mnohom podobajú tomu, čo možno pozorovať v Gruzínsku, ktoré republikánsky senátor John McCain v jednej z debát v rámci volebnej kampane nazval „statočná malá demokracia“. V Gruzínsku Shevardnadze uväznil a postavil pred súd ministrov bývalej demokraticky zvolenej vlády na základe nedostatočných dôkazov a hrubého ignorovania procedurálneho práva. Američania a ďalší ľudia na Západe sa o týchto prípadoch nedozvedia nič, pretože takéto štáty nikdy nenavštívia a média už ani nemôžu byť ľahostajnejšie.
A tak náklonnosť západných vlád k ex-nomenklatúrnym politikom pokračuje naďalej, na úkor demokracie a vlády právneho štátu. Na americkom veľvyslanectve v Bratislave sa fotografie usmievavých amerických diplomatov s Rudolfom Schusterom objavili dávno predtým, než sa tento bývalý komunista dostal v roku 1999 do prezidentského úradu – dajúc tak Slovákom možnosť ochutnať trochu z tej Farmy zvierat (*), ktorá ich čakala. Za toto by sa mali Američania hanbiť keď sa pozerajú, čo ich predstavitelia robia v bývalom Sovietskom bloku. Ak by sa však Američania prizreli bližšie čo sa robí za morom, asi by sa v tom nevedeli zorientovať. Už niekoľko rokov je čoraz ťažšie – hľadiac z jedného na druhého na západných politických predstaviteľov a ich ex-komunistických kolegov – rozoznať jedného od druhého.
Chad Nagle
Chad Nagle je právnik a spisovateľ žijúci v Alexandrii, štát Virginia. S Britskou helsinskou skupinou pozoroval politickú situáciu a oblasť ľudských práv vo viacerých krajinách.
(*) Farma zvierat je bestseller Georga Orwella, ktorý ostro satiricky vykresľuje situáciu na farme, kde sa zvieratá rozhodli zvrhnúť farmára a prevziať vedenie do svojich rúk. Orwell v tejto knihe bičuje komunistické praktiky svíň, ktoré sa na farme stali elitou terorizujúcou a využívajúcou všetky ostatné zvieratá.