Poznanie je základ akéhokoľvek vzťahu, či racionálneho alebo emotívneho. Medzi najdôležitejšie patria vzťahy k štátu a vlastenectvu. Mali by byť také, že ak ich niekto alebo niečo ohrozí, sú ochotní ich brániť aj za cenu života.

Slovensko má v budovaní týchto vzťahov veľké medzery. Nevieme veľa o vlastnej minulosti Slovákov ako národa a rozporuplné je aj poznanie vzniku vývoja štátu Slovenskej republiky, ktorá je jediným štátnym útvarom Slovákov za viac ako 1000 rokov.

Problémy sú v poznávaní významu a príčin vzniku štátu. Preto aj stanovisko mnohých občanov je rozporuplné. Neboli rozporuplné dôvody, rozporuplné boli antikomentáre či už v médiách alebo postoje politických strán alebo v prísahách vernosti niektorých intelektuálov, že budú bojovať proti štátu.

Tento zápas sa vlečie doteraz. Metóda je jednoduchá, úspechy zamlčiavať alebo bagatelizovať a chyby zveličovať. Namiesto podstaty si vymýšľať a kombinovať veci nepravdivé.

Čiže zápas Slovákov a iných občanov Slovenska pokračuje ďalej ako zápas vnútorný. To nás oslabuje a robí hračkou v rukách silnejších. Nie som optimista, že by som tieto protirečenia vyriešil, ale tým, čo poznať chcú, postupne približovať fakty.

Ako to vlastne po novembri 1989 začalo.

Na ministerstvo vnútra v januári 1990 som prišiel ako nepoznaný právnik z Nemšovej. Po úvode na ministerstve vnútra som usporiadal stretnutie s pracovníkmi ministerstva, mimochodom aj životného prostredia a predstavil svoju víziu práce ministerstva. Na moje prekvapenie, prijatie tejto vízie bolo podporené spontánnymi reakciami v podobe potlesku a povzbudzovania.

Obsahom bolo aj riešenie otázok vzťahov oboch republík a pritom sa spomenula aj deformácia štátneho znaku Slovenskej republiky v ústave po roku 1960. Po takomto úvode ma navštívili odborníci a oznámili my, že štátne symboly Slovenskej republiky sú už dávno pripravené, ale niet toho, kto by to chcel uzákoniť. Návrhy som okamžite prijal a spolu s legislatívcami ministerstva vnútra sme začali riešiť právnu úpravu a zdôvodnenie. Návrh bol prejednaný v kolégiu ministra, jednoznačne prijatý s tým, že bola poznámka, čo s jazykom. Odpoveď bola – otázka predčasná, možno sa k nej vrátiť po vyriešení vzťahov s Českou republikou.

Návrh som predložil do vlády Slovenskej republiky a čo som nečakal, bola búrlivá diskusia, nie proti, len čo a ako za.

Tak príjemne boli protinávrhy terajšia štátna hymna Kto za pravdu horí a Hej Slováci. Hej Slováci je hymnou dvoch štátov už dávno, tretia by bola nevhodná. Pieseň Kuzmányho Kto za pravdu horí má vznešený obsah, ale melódiu nemeckú. Pre štátne znaky nevhodné.

Podobne to bolo aj pri štátnom znaku. Znaky z rôznych období, vrátane matičného. Po vysvetlení bol akceptovaný návrh tak, ako bol predložený. Vláda postúpila svoj návrh Národnej rade ako návrh zákona a poverila ma uviesť obhájiť tento návrh v Národnej rade. Záznam z diskusie si prečítajte tu na webe. Podstatné je, že návrh prešiel s podporou všetkých. Slovensko malo svoju štátnu vlajku namiesto modrého trojuholníka v československej vlajke tri pruhy biely-modrý-červený. Štátny znak prevzatí zo 4. storočia, autentický s tým, čo sa používal vtedy. Štátna pečať zodpovedala znaku a štátna hymna, ktorá bola totožná v časti prvej s obsahom československej hymny, ktorá vznikla po roku 1930, ale rozšírená bola aj o druhý odstavec.

Mohol vzniknúť problém s použitím slova štátny.

My sme ešte štát neboli, ale ak sme sa mali s ním stotožniť, jeho symboly boli prvým krokom. Nikto sa nad tým nepozastavil, okrem kniežaťa Schwarzenberga, ktorý prišiel na návštevu Slovenska a pýtal sa, čo za vlajky to vlajú na letisku. Keď som mu povedal, že to sú štátne vlajky SR, zostal stáť a mlčal. Východisko bolo, že po prijatí ústavy SR budú tieto znaky začlenené do ústavy. Tieto 4 znaky štátu sú totožné s tými, pod ktorými naši predkovia žili, bojovali, zomierali, nie za svoj štát, za cudzie záujmy. Preto to slovo štát bolo odôvodniteľné aj s ohľadom na neurčité vyjadrenia prezidenta Havla, ale aj ústavy z roku 1968 o práve republík na svoje vlastné ústavy.

Po návšteve ruského ministra zahraničných vecí boli na stole dve vlajky naprosto rovnaké. Bolo treba doplniť znak odlišnosti a to bol práve dvojkríž s horstvami Tatra, Matra, Fatra. Ak sa dnes pozeráte na štátne znaky, každý máte právo povedať si, to je aj môj, mojich predkov, aj mojich potomkov.

Kópia vládneho návrhu, uzákonenie štátnych symbolov ukazuje na výsledok rokovania vlády a kópia rokovania v Národnej rade diskusiu z pléna v podstate totožnú s výborom Národnej rady, kde bola podporená a aj hlasovanie v Národnej rade bolo za. Prvý krok, ktorý sme po roku 1989 urobili za seba. 

SKUTOČNÁ PRAVDA BEZ PRÍKRAS – Stenografická správa o 22. schôdzi Slovenskej národnej rady konanej 1. marca 1990